Vlčia duša

Takže, moji drahí verní čitatelia *sama sebe sa čuduje prečo používa množné číslo, keď sem aj tak skoro nikto nechodí*, prinášam vám výnimočne nie hromadu fotiek a pár kecov ale poviedku. *nadšenci poviedok, tlieskajte* .... ale, nie je moja ale kamarátkina. Moja drahá Lauručka. Trpíme podobnou diagnózou: nevyliečiteľný blázon a beznádejný romantik. Tak dobre, romantik je asi len ona ale aj tak :D :D ja sa tak podchvíľou tvárim. Neskutočne sme si sadli a som jej vďačná, že rešpektuje moje bláznovstvo a mám s ňou neskutočne veľa superných spomienok.
BTW .... to, že sa občas na fotkách tvárime "zaujímavo" je úplne vpohode, nie všetci majú dar mať normálne fotky :D
A prosím komentujteeeee .... potom mám pocit, že hádžem hrach o stenu keď nemám žiadnu odozvu .... a ak nemáte žiadny účet na googli alebo podobne tak to kľudne dajte ako anonym a ak chcete tak sa podpíšte.

P.S.: poviedka "nečakane" v celom článku ..... je o ľuďoch, dušiach a vlkoch .... ako vyplýva z názvu ... samozrejme extrémna romatika o švárnom mládencovi a krásnej deve :)
enjoy reading :3
  


 Tak dlho som sa tešila na tento deň. Konečne opustím telo vlka a moja duša bude opäť voľná. Pozrela som na svojho vlčieho partnera a štekla som. Veselým radostným štekotom. Zakrútil chvostom a zaštekal tiež. Takisto ako ja aj on dnes odchádza. Keby som bola človek zdalo by sa mi príliš morbídne tešiť sa na smrť. No ako vlčica som sa naučila, že ľudia, či zvieratá umierajú, no duše zostávajú, pretože sú nesmrteľné.
              Pôvodne som tento život nechcela, lenže sa to nejako zvrtlo a ja už dvadsaťpäť rokov žijem v tele vlka. Vlastne nie je to telo. Je to časť mňa, ktorá je už neodmysliteľnou súčasťou môjho bytia. Nebyť Gabriela, ktorý stojí teraz vedľa mňa, nikdy by som sa na vlka nezmenila.
             Ešte dávno pred tým, ako som Gabriela spoznala som o vlkoch vedela. Kedysi dávno som sa potulovala po lese a naďabila som na vlka. Najprv som sa zľakla, lenže vlk podišiel ku mne, uprel na mňa svoje modré oči a prehovoril. No teda neprehovoril doslovne. Samozrejme, že neotváral papuľu ani nič také. Vety, ktoré hovoril sa mi ozývali v hlave. Stála som tam ako obarená a s hrôzou pozerala na vlka. Teda vlastne na vlčicu.
           Ako prvé čo mi povedala bolo jej meno. Bethanie Talová. Videla v mojich očiach hrôzu, no povedala mi, že sa mám iba uvoľniť a dovoliť jej to vysvetliť. Pomaly som sa posadila a Beth mi začala opisovať všetko. Ako sa stala vlkom, ako sa jej žije a prečo to spravila. Spýtala som sa jej ako je možné, že jej rozumiem. Vravela mi, že prevteleným vlkom rozumie iba ten, ktorý je predurčený sa ním stať. Krútila som hlavou a vravela jej, že to odo mňa nemôže žiadať. Nemôžem sa predsa zmeniť na vlka! Povedala mi, že nemusím, je to iba moja voľba. Poprosila ma však aby som sa s ňou v ten večer stretla na kopci. Prišla som. Keď ma zbadala veľmi sa tešila. Vravela mi, že sa jej bude odchádzať ľahšie. Nechápala som, no ona mi len povedala, že uvidím. Sedela som tam a hladkala ju po kožuchu.
           Keď na oblohu vystúpil mesiac, začala sa jemne trblietať. Odtiahla som ruku a nervózne si ju obzerala. Ona však začala vrtieť chvostom a vyzeralo to akoby sa na niečo tešila. A vtedy sa to stalo. Beth zavyla a v tom sa z nej začala dvíhať hustá para, ktorá sa vzápätí premenila na dievča s dlhými vlasmi. Bola to Bethina duša. Beth v podobe dievčaťa, ktorým bola, sa otočila, usmiala sa na mňa a zaželala mi veľa dobrého. Potom obrátila svoju tvár k oblohe s radostným úsmevom. Keď sa vzniesla až ku hviezdam, telo vlčice zmizlo. Beth zomrela.
            V tú noc som si sľúbila, že o tom nikomu nepoviem, ale takisto, že nikdy sa na vlka nepremením.
            O pár rokov neskôr som stretla Gabriela. Zaľúbila som sa do neho na prvý pohľad. Najvtipnejšie na tom bolo, že som ho stretla presne na mieste, kde som naposledy videla Beth. V ten večer som si vyšla na prechádzku a nohy ma sami od seba zaviedli na to miesto. Potichu som tam sedela a spomínala na ten zvláštny deň. Nepočula som ho prichádzať. Keď ma oslovil až som poskočila. 
„Prepáč mi, že som ťa vystrašil. Nechcel som. Iba som sa chcel spýtať, či mi nepovieš kde som. Tak trochu som sa stratil.“ zasmial sa.
 „Eh,...“ inteligentne som zahabkala. „ No si v lese, ale to už asi vieš aj sám. Kam sa potrebuješ dostať?“
 „V podstate do hotela. Som tu na takej oddychovej dovolenke a hneď prvý deň zablúdim v lese. Bývam v hoteli Azur.“ 
„ Ten poznám! Bývam v tom istom meste. Poď zavediem ťa späť.“ 
Pomohol mi postaviť sa. Keď som sa dotkla jeho ruky, prešla mnou vlna nečakanej emócie. Usmial sa na mňa a ja som sa začervenala. Po ceste nespäť do mesta sme sa rozprávali. Bolo mi s ním veľmi príjemne. Ani som sa nenazdala a stáli sme pred jeho hotelom.
 „Tak a sme teda tu. Tešilo ma Gabriel.“
 „Aj mňa July. Vieš...no...rozmýšľal som, či by si so mnou nechcela zájsť na večeru.“ 
Páni! Neverila som svojim ušiam. On ma pozval na rande! 
„ Áno rada.“
„Výborne! Čo tak zajtra o siedmej v reštaurácii tu za rohom?“
„To znie skvele. Už sa teším.“ 
„ Aj ja. Dobrú noc July.“ 
„Dobrú.“ 
Celou cestou domov som sa usmievala. Po tej večery sme sa stretli ešte niekoľkokrát a začali sme spolu chodiť.
            O pol roka neskôr sa natrvalo nasťahoval do nášho malého mestečka. Boli sme spolu šťastní. No potom nastal ten strašný deň. Viezli sme sa spolu v aute, keď v tom nám pred auto vbehla srnka. Pamätám si iba ako som hlavou narazila o sklo a ďalej nič. Prebrala som sa, ešte kým sme boli v aute. Mala som rozbitú hlavu a zrejme zlomené rebro. Gabriel vyzeral zle. Nedokázala som ho prebrať. Strašne som sa o neho bála. Ani neviem ako, no vytiahla som ho z auta. Zomieral. Vedela som to. Nemal nijakú nádej až na...až na to, že som ho mohla premeniť na vlka. Rozplakala som sa. Vedela som, že na vlka ho premením jedine vtedy ak bude súhlasiť. No vedela som aj to, že ho nepremením inak, než že sa budem musieť sama premeniť a tým prijať svoju úlohu. Úlohu toho, že už nikdy nebudem človekom. No inak by som ho nezachránila. 
           V duchu som sa uvoľnila, rozlúčila sa zo všetkým a všetkými v mojom ľudskom živote a prijala som svoju úlohu. Cítila som ako sa moje telo mení. Zostroval sa mi sluch aj čuch, začali sa mi predlžovať končatiny, narástla mi srsť. Bol zo mňa vlk, ktorý myslel ako človek. Rýchlo som sa ponáhľala ku Gabrielovi. Keď som bola teraz vo vlčom tele, naplnilo ma moje poslanie. Vedela som, že ho dokážem zachrániť aj bez toho, že by som ho premenila na vlka. Zavyla som. Do toho vytia som vložila všetku svoju lásku a strach o neho. Preniesla som do neho liečivú silu, ktorú som ako vlk-človek nadobudla. Obklopila ho jemná zlatá žiara a rany sa mu začali hojiť. Začal pravidelnejšie dýchať a o chvíľu otvoril oči. 
           Zbadal ma a vykríkol. Postavil sa a začal utekať. Bežala som za ním. Chcela som sa mu prihovoriť ale nemohla som. ,Gabriel!’ zavzlykala som v duchu. Sadla som si mysliac si, že uteká ďalej. No on zastal. Začal sa približovať bližšie. 
„July?“ opýtal sa ma. 
Zaštekala som na súhlas. 
„July, to si ty?“ 
,Gabriel! Ty ma počuješ?’
„Áno. July prečo si...vlk?“
,No...ja...som sa musela premeniť aby som ťa zachránila.’ 
A potom som mu všetko povedala. Povedala som mu ako som sa dozvedela o dušiach ľudí, žijúcich vo vlkoch, o tom ako som sa premenila a o tom, že keď ma počuje je predurčený stať sa vlkom. Povedala som mu však, že to nemusí robiť. Môže ďalej žiť svoj ľudský život. Dlho tam potichu sedel a rozmýšľal a ja som robila to isté. Po chvíľke mi však povedal niečo s čím som nerátala.
„July bez teba by som nemohol žiť. Radšej budem ďalších dvadsaťpäť rokov žiť ako vlk, ale odmietam žiť bez teba.“
 Ani mi nedal šancu protestovať, keď sa začal meniť. O pár minút stál predo mnou vlk s čiernou srsťou a zelenými očami. Presne takými istými aké mal, keď bol človek. Potom sme spoločne vbehli do lesa a začali sme žiť svoj vlčí život.
              Teraz po dvadsiatich piatich rokoch stojíme presne na tom istom mieste, kde sme sa prvý raz stretli. Spoločne čakáme na východ mesiaca. Keď sa spln zaligoce na oblohe, spoločne dvíhame hlavy a vyjeme. V tom pocítim ako sa vo mne niečo uvoľňuje. Obzriem sa a vedľa seba vidím Gabriela ako človeka. Usmieva sa na mňa, chytá ma za ruku a rýchlo mi dáva bozk na pery. Držiac sa za ruky pozeráme na hviezdy a naše duše spoločne odlietajú do noci.