Digitálna detská pesnička, digitálna evolúcia Cinema Bizarre
Strify, občianske meno neznáme, je spevák nemeckej mládežníckej skupiny Cinema Bizarre. Tá mieša glamrockové citáty a melodický spev s japonským výzorom Visual-Kei a preto býva často zamieňaná s Tokio Hotel. Ako zástupca jednej generácie, ktorá bola od malička spájaná s internetom a úplne samozrejme sa hovorí, že svoje sebavedomie našla na Googli, hovorí Strify o efektoch Auto-Tune, psychickom terore v online komunitách a o nie digitálnom druhu ľudstva.
Strify, máš dvadsať rokov. Čo pre teba znamená byť "digitálne prirodzený", teda patriť k prvej generácii, ktorá vyrastá na internete?
Strify: Bez internetu by som nebol ja, nebol by Strify. Bez internetu by som dnes nebol spevák Cinema Bizarre a už vôbec nie v skupine. To môžem s istotou povedať, pretože si ešte presne pamätám aká šedá myš som bol predtým, než som asi pred desiatimi rokmi šiel prvý krát na internet. Bol som totálny outsider, veľmi uzavretý do seba, v škole som nemal žiadnych priateľova a nachádzal som sa v malom meste s 60.000 obyvateľmi, z ktorých žiadny nemal podobné záujmy ako ja. Bol som nekonečne otrávený z toho, že moji kamaráti zo školy vyzerajú všetci rovnako, že všetci nosia tie isté košele a nohavice. Pozrel som sa okolo a nevidel som nič než veľkú jednotnú kašu. Napriek tomu som sa skúšal zapasovať. Málo úspešne - moja prezývka bola vtedy "Harry Potter". Skutočne som vyzeral ako Harry Potter!
Na internete si objavil lepší výzor a nových priateľov?
Strify: Presne. Môj otec sa síce ešte dlho úspešne internetu bránil, ale keď sme ho potom konečne dostali, dokonca pri mne klikal. Na internete som si všimol: Nie som sám! Existovali aj iní ľudia, ktorí sú vo vnútri ako ja! Dozvedel som sa o scéne Visual-Kei, našiel som tento androgénny, fantastický výzor, ktorý sa nosil a potom som veľmi rýchlo našiel dôveru v samého seba. Keď som po letných prázdninách prišiel späť do školy, nikto ma nemohol opäť spoznať.
Online svet má teda v tvojom všednom dni silný oslobodzujúci efekt?
Strify: V každom prípade! Internet je v tomto ohľade samozrejme dvojsečný meč, to mi je jasné: Internetové komunity môžu mať aj negatívny efekt, že sa v nich totálne uzavriete. Žijete síce vo svojom výbornom fantazijnom online svete, ale v skutočnom živote ste oveľa viac nesmelí a nešťastnejší ako predtým. Na začiatku som to sám zažil: Keď som bol na internete nováčikom, dlhý čas som nevyšiel z dverí. Visel som len na fórach, predplácal som si tisícky rôznych spojovačov a surfoval som na rôznych komunitách - dovtedy, kým som si nevšimol, že moji online priatelia pokladajú tento druh komunikácie naozaj za skutočný život. Došlo k takým nepríjemným situáciám, napríklad som dostal od ľudí, ktorých som ešte nikdy nestretol, nadurdené odkazy á la: "Prečo sa už viac neozývaš? Ako mi to môžeš len tak urobiť?" Potom som mohol odpovedať len: "Si tu ešte?! Bol so len chvíľu na toalete!"
Do akej miery bol práve Visual-Kei pre teba dôležitý, teda predovšetkým ako kľúč v oblečení scény, s ktorou si komunikoval a ktorej "praktiky v štýle a make-upe" by sa dali označiť aj ako "Druhý život bez internetu"?
Strify: Musíte si predstaviť, že Visual-Kei pochádza z japonskej kultúry, teda z kultúry, ktorá je oveľa viac striktnejšia ako európska. Deti a mladí v Japonsku majú neuveriteľne veľa predpisov - ako dlho majú mať nejaký účes, ako vysoko majú byť punčochy nad kolenom a tak ďalej. Všetko je presne dané. Z tohto dôvodu je v Japonsku málo priestoru pre individuálny život. Visual-Kei ponúka ventil. Stretávajú sa cez víkend, kompletne sa nastylujú, nechajú vykĺznuť svoj charakter, na pár sekúnd uniknú. Ja ale Visual-Kei nechápem ako únik. Nikdy by som si nechcel ani na chvíľu odobrať osobnosť, ale chcel by som sa stať vlastnou osobnosťou! A to si stanovili aj iní nemeckí prívrženci Visual-Kei. Chodia tak aj do školy, stylujú sa tak každý deň, pre nich je ten look absolútne všedný.
Svojich kolegov z Cinema Bizarre si tiež spoznal na internete?
Strify: Áno, a síce práve cez komunitu Visual-Kei. Ako prvého som spoznal gitaristu skupiny, Yu-a. Sem-tam som s ním mailoval na internete a potom sme sa stretli na jednom stretnutí Visual-Kei. Tam sme potom spoznali ešte aj Kira, nášho dnešného basgitaristu. To bol štart pre Cinema Bizarre. Zostali sme v kontakte cez e-maily, vymieňali sme si nápady a s cieľom založiť skupinu sme na internete hľadali ešte ďalších členov. Bez internetu by sa naša skupina nikdy skutočne nedala dokopy. Nespoznal by som týmto spôsobom chalanov, ani nikdy by som znovu nespomínal na moje prvé skôr bezútešné
spevácke skúšky v školskej skupine a v chóre, nestal by som sa hudobníkom. Všetci členovia Cinema Bizarre majú tam, kde vyrástli, podobné skúsenosti ako ja. Všetci sme boli outsideri.
spevácke skúšky v školskej skupine a v chóre, nestal by som sa hudobníkom. Všetci členovia Cinema Bizarre majú tam, kde vyrástli, podobné skúsenosti ako ja. Všetci sme boli outsideri.
Dnes hovoríte ako Cinema Bizarre celkom známe: "Nie sme klasická garážová zostava, sme internetová a štýlová skupina, ukončujeme obyčajný rockový autenticizmus."
Strify: Myslím, že autentický je ten, kto sa nemení, to znamená ten, kto sa nepredáva ako niečo, čo nie je. Britney Spears je v tomto ohľade najautentickejšia popová speváčka vôbec, pretože vôbec nerobí tak, ako by bola veľká umelkyňa. Je jednoducho tým, čím je: vystupujúca. Bodka. Preto je totálne "skutočná". My sme sa nikdy skutočne nepokladali za typickú rock΄n`rollovú skupinu. Prečo by sme aj mali? My ňou nie sme. Prvý dôvod nášho vzťahu nebola hudba, ale štýl a výzor. Pred nedávnom som čítal zaujímavý citát od Jasona Brandona z The Killers. Povedal, že po Nirvane a grunge (štýl medzi hardrockom a alternatívnym rockom) v skorých 90-tych rokoch zanikla celá zábava z rock΄n`rollu. To by som podpísal. V 70-tych a 80-tych rokoch existovala už slušná rada umelcov a skupín, ktorí cez svoj výzor definovali hudbu - úžasní ľudia ako David Bowie, Grace Jones alebo Adam Ant! V 90-tych rokoch bol ale grunge nahradený a kto naďalej vyjadroval ako hudobník myšlienky cez svoj výzor, bol označený za márnivého a už preto nebol viac autentický. Tak ale Cinema Bizarre nefungujú! Chceme vytvárať celkový obraz - nechcem hrať len hudbu, ale poslať ľuďom do hláv aj obrazy!
Aj preto ako meno skupiny Cinema Bizarre, teda odkaz na kino ako priestor, v ktorom spolu nájdeme obraz a zvuk?
Strify: Presne. Na začiatok sme chceli ako názov skupiny používať iba "Bizarre". Potom sme na internete zakopli o filmový žáner nazvaný "Bizarre Cinema"; LoFi-, Trash- a Splatter- druh 70-tych rokov, ktorý dovtedy ani jeden z nás nepoznal. Chceli sme ale ten pojem a to, čo predstavuje - aj preto, lebo kino je miesto, na ktorom sa spája obraz so zvukom. Tak sme to jednoducho otočili. "Cinema Bizarre" - to sa hodí ku skupine, ktorú chcete nie len počuť, ale aj vidieť.
Keď hovoríš, že internet ti pomohol nájsť tvoju identitu, pozoruješ, že Cinema Bizarre dnes na internete pomáha teenagerom nájsť samých seba?
Strify: Traja 13-roční chalani, ktorí na Novom Zélande napodobňujú Cinema Bizarre, ma na internete ešte nestretli. Ale vo Francúzsku mi jedna novinárka povedala, že na internete existuje jedna skupina, ktorá nás označuje ako ich veľký vzor. A samozrejme máme na internete množstvo kontaktov na našich fanúšikov, ktorí nám stále hovoria, že chcú byť presne taký ako my. Keď môžem týmto spôsobom pomôcť fanúšikom stať sa sebavedomejšími a pomôcť im nájsť ich cestu, tak je to pre mňa samozrejme to najväčšie. Dnes sa často zabúda na to, že sa deťom musí dať sebavedomie. Dnes je všetko také multimediálne a globálne, máte prístup k mnohým veciam súčasne, čo je na jednej strane úžasné. Na druhej strane sa pri tom ale dosť rýchlo môžete cítiť celkom malý, predovšetkým keď ste dieťa - potom už neviete, pre ktorú z tisícok identít a scén sa máte vlastne rozhodnúť. Preto našim fanúšikom stále znovu hovorím: Je výborné, keď nás napodobňujete a stylujete sa ako my - ale je to okay, keď vy sami niečo vymyslíte a jednoducho robíte to, na čo máte práve chuť.
Ako si vykladáš dôveru, ktorú vám vaši fanúšikova preukazujú na internete? Predsa len v podstate hovoria s umeleckými figúrkami - všetci nosíte vymyslené prezývky, vaše občianske mená a pôvody nie sú známe a inak nevieme nič o vás alebo vašich súkromných životoch.
Strify: Každá človek má veci, ktoré si radšej necháva pre seba. Nie každý musí o mne vedieť všetko a nie každý musí poznať celú moju rodinu. V normálnej práci nikto nechce, aby o ňom všetci kolegovia vedeli každý jeden detail - a napriek tomu sa navzájom poznajú. Je to druh osobnej ochrany - možno aj kvôli tej skúsenosti, ktorú som nedávno opísal - že online realita vás môže veľmi rýchlo zasiahnuť, že niekedy nebudete môcť ísť na záchod bez toho, aby ste to ohlásili. Je jedno, ako málo hovoríme o našich súkromných životoch, nie sme falošní. Sme to, čo ukazujeme. To, čo ukazujeme je to, čo chceme ukazovať. Presne to, čo sme si vybrali. A hovoríme presne o našich cestách, o koncertoch, o stretnutiach s fanúšikmi. Preto zostaneme zaujímaví. Neustále sme v kontakte s našou online komunitou, starám sa o našu fan-stránku na Facebooku a našu MySpace stránku a najnovšie používame aj Twitter.
Názov vášho nového albumu "ToyZ" na pohľad vyzerá, akoby bol práve vybraný z Twitteru.
Strify: Áno, veľké "Z" pochádza z internetového chat jazyku. Náš gitarista Yu mal ten nápad. Keď píše na internetový odkazovať, používa tento celkom zvláštny, jedinečný slang, ktorému čiastočne vôbec nikto nerozumie.
Napríklad píše celkom vlastným spôsobom "RAWK" namiesto "ROCK".
Strify: Presne. Alebo každé "J" nahrádza "Y" - to prevzal z Japonska, lebo "Y" sa v japončine vyslovuje ako nemecké "J". Počúva veľmi veľa japonskej hudby, niekedy to otom prenáša do svojho slangu. Je to trochu takmer ako cool tajomný jazyk. Vlastný internetový tajomný jazyk, ktorý tú vyhľadávaciu mašinu robí trochu ťažšou. Raz Yu napísal "Toys" s veľkým "Z" → "ToyZ". Opticky to vyzeralo veľmi dobre.
Nehľadiac na to, že ste sa spoznali na internete, je Cinema Bizarre aj digitálna skupina v zmysle, že všetky vaše produkty - hudba, videá, fotky - sú spracovávané digitálne? Photoshop, Sampling, Auto-Tune atď. Používate na vaše texty aj prekladače?
Strify: Nie. Bolo by úžasné, keby som svoje tety mohol písať v nemčine a potom by som ich len musel vložiť do Google prekladača. Prekladača sa ale zatiaľ nedržím. Ani anglická cover verzia "Weinst du" pre náš nový album tak nevznikla. Pri digitálnych prekladačoch sa úplne vytratí básnický jazyk. V opačnom prípade sme ale samozrejme digitálni, našu estetiku často spracúva počítač. Má to čo robiť s tým, že my všetci sme vyrastali na digitálnych prístrojoch. Naše hračky boli digitálne, dnes je mojou najobľúbenejšou hračkou Macbook. Byť obložení technikou a jej možnosťami je pre nás samozrejme úžasné. Naposledy som čítal rozhovor s Daveom Gahanom, ktorý si ešte spomínal, že elektronická hudba v prvých dňoch Depeche Mode ešte nebola tou "skutočnou" hudbou. Dnes sa to kompletne zmenilo!
Existuje, nehľadiac na jazykové prekladače, niečo, čo nie je digitalizované?
Strify: Samozrejme človek! Osobnosť. Pocity. Stroje nikdy nemôžu človeka úplne nahradiť - aspoň si to myslím. Ľudia sú upletení oveľa komplikovanejšie, majú zmeny nálad, väčšinou sú nevypočítateľní. Keby sa raz podarilo vynájsť niečo ako umelá inteligencia, nemohlo by to presne myslieť a cítiť ako to dokážu ľudia. To je hranica. Preto sa v dobách ako táto stávajú koncerty také dôležité. Koncerty sú momenty, v ktorých stoja na pódiách skutoční ľudia, oni sú dôvodom hudobného biznisu, ktorý sa nedá digitálne vygenerovať. Preto tiež pravidelne sadáme do lietadla a ešte viac do autobusu a sme na ceste k ďalšiemu koncertu.
Neštve ťa ale niekedy, že tvoja vlastná biomasa sa neustále nachádza v prepravnom prostriedku len aby niekde na svete dokázala, že za celým tým výkonom je človek? Neposlal by si tam radšej digitálny duplikát a sám zostal doma?
Strify: Doteraz sú pre mňa cesty potešením. Keby mi pred šiestimi rokmi niekto povedal, že v dvadsiatich budem vidieť takmer celý svet, nikdy by som mu neveril. Skutočne sa nemôžem na nič sťažovať. Prvý krát sme leteli do New Yorku, náš koncert v Highline Ballroom bol vypredaný a ľudia s nami hulákali každú pesničku - to je to, čo chcem robiť! Preto robím hudbu!
Čo si myslíš o tom, keď je speváka tvojho hlasu počuť s prekrútenými efektmi Auto-Tune?
Strify: Auto-Tune mi slúži dvojako - na jednej stránke samozrejme zväčšuje môj hlasový rozsah o nové, zaujímavé zafarbenia. Na druhej stránke vzniká odraz digitálnosti. Sú piesne, pri ktorých by bol Auto-Tune to najhoršie, čo by sa im mohlo stať a sú piesne, ktorým dávajú efekty rozhodne iskru. To posledné je asi prípad "ToyZ", titulného kúska z nášho nového albumu. Ten bol už od začiatku veľmi elektronickým číslom, v princípe je to digitálna detská pieseň. Tu sú efekty Auto-Tune ešte v špeciálnom množstve.
A ako hodnotíš efekty u iných hudobníkov?
Strify: Posledný album Kanye Westa "808s & Heartbreak" považujem za úžasný. Aj keď si Auto-Tune efekty spotreboval na dlho dopredu, je to namáhavé. Iný vydarený príklad je napríklad pieseň "Hide and Seek" od Imogen Heap. Je to naspievané ako a-cappella, bez nástrojov, ktoré pieseň tvoria. Len hlas a Auto-Tune efekty. Skutočné špecifikum našej doby. Prečo by sa nemala nechať voľne bežať naša kreativita týmto spôsobom?
Mnohí nepokladajú efekty Auto-Tune ešte stále za autentické rozhodnutie, ale za licenciu k spackaniu.
Strify: Áno. Ľudia si myslia, že Auto-Tune by dnes mohol do štúdia postaviť každého! A samozrejme: Tento Plug-In to umožňuje, dokonca necháva ľudí, ktorí nevydali žiadny vlastný tón, znieť reprezentatívne. Ale to, čo nikdy nedosiahnete automaticky - a čo žiadny Plug-In nedokáže - je, vyvolať u poslucháčov pocity. Emócie a vášeň v hlase, to sú veci, ktoré nemôže vytvoriť žiadny digitálny prístroj. Tieto stopy ľudskosti, tieto stopy osobnosti sú presne to, čo ľudia na každej piesni považujú za najsilnejšie - a preto ju nechcú počuť len ra, ale stále dookola.
zdroj:www.cinema-bizarre.blog.cz
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára