TMA

Tma. Nič len tma. Mám chuť v tejto tme zostať a už nikdy nemať žiaden kontakt s ľuďmi. Tma pomaly napĺňa moje vnútro. Môj život sa mení na tmu. Moje myšlienky sa zbiehajú do jedného tmavého oblaku. Už nerozoznávam farby ani dátumy. Sú to len rýchlo sa striedajúce obrazy postupne sa vynárajúce z tmy. Zasa tma. Zaberá prioritné miesto. Vlastne ani neviem či by som to chcela zmeniť. Mám pocit, že farby alebo svetlo pre mňa už nie sú potrebné. Moje vnútro je pohltené pochmúrnou atmosférou. Vnímam aj inú vec. Ticho. V kombinácii s tmou je to dokonalý balzam na dušu. Snažím sa ponoriť hlbšie do temnoty a úplne zabudnúť. Avšak život stále bojuje o svoje miesto. Nechce sa nechať pohltiť temnotou. Ja bojujem tiež. Avšak tentoraz na strane temnoty. Zrazu vidím vlasy vlajúce vzduchom.  Ticho pretína jeho slabý smiech) Ako si dovoľuje narušovať moje ticho, môj pokoj ?! Vťahuje moju myseľ znova do reality. Len jeho smiech. Tento malý impulz vo mne vzbudzuje stále ďalšie a ďalšie spomienky. *Tma bojuj* vysielam imaginárny príkaz svojej mysli. Ona sa však vzpiera. *Tma, prosím, potrebujem ťa* zúfalo vysielam ďalšie tiché príkazynepomáha to. Spomienky sa začínajú rysovať čoraz zreteľnejšie. Pomaly mu z tváre odletia, tie nádherné vlasy a  vidím jeho úsmev. Ten, čo som vždy tak milovala. Obraz sa začína sfarbovať. Stále v pozadí počujem jeho tichý smiech a úryvky našich viet. *Nie* vháňa mi to do očí stále nové a nové slzy. Kam zmizla moja tma ? Prečo znova? Veď som chcela len chvíľku pokoja. Vlastne nie. Chcela som už len pokoj. A tmu. A ticho. Mala som to. Ale jedna letmá spomienka naňho to všetko zničila ako vánok zničí vežu z kariet. Moje vnútro akoby bolo tiež z kariet  a pomaly sa rozpadalo pod každým náporom. Avšak jeho kúsky opúšťali moju myseľ a padali do lávy a ja som znova cítila tú bolesť. *Tma, temnota, potrebujem vás* znova som vysielala tichú prosbu. Ani neviem kam alebo komu. Už som neverila, že mi čokoľvek pomôže. Spomaľoval sa mi dych a ja som sa znova začala zabárať do temnoty. Cítila som veľkú úľavu. Čierňava obaľovala každučký kúsok môjho mozgu a darilo sa jej zatláčať tie myšlienky čo ma tak ťažili. Pomaly som zdvihla ruku a utrela si slzy. Potom ruka rovnako pomaly padla na miesto kde bola predtým. Stále som neotvárala oči lebo som sa bála že by ma to zničilo. Síce som vedela kde som ale nechcela som na to myslieť. Ubíjalo ma to. Moja tma a moje ticho ma ukľudňovali. *Ach nie* zas som ho strácala. Moje ticho bolo preč. Ale nebolo to tak nepríjemné ako predtým. Teraz v mojej hlave zneli tóny klavíra. Bola to pomalá skladba. Jej tóny kopírovali údery môjho srdca a môjho plytkého dychu. Táto skladba úple zapadala do môjho vnútra. Vedela som, že keď prestane, tak prestane aj moje srdce.  Už som sa ale nebála . Všetky myšlienky boli preč a ja som vnímala len sladké tóny rozlievajúce sa mojou tmou. Tou tmou ktorú som tak milovala. Konečne som sa dočkala toho okamihu. Bola som úplne vyrovnaná a vedela som, že už navždy budem. Prestala som rozmýšľať a tóny skladby ma úplne ovládli. Začala sa stišovať a ja som vedela, že už je to tu. Posledný krát som sa nadýchla. Zazneli posledné tóny a s mojím výdychom všetko stíchlo. Tma sa stala úplnou a moje vnútro bolo oslobodené. Večný pokoj. Večná tma.


29.9.2012

... Toto je jedna moja úvaha alebo opis. Neviem presne ako to nazvať. Vznikla tak, že som si povedala že vždy píšem len pekné veci s dobrými koncami a tak som sa rozhodla napísať niečo depresívne. A písala som to ružovým perom. Popri písaní som počúvala T.A.T.u.. Zvláštna kombinácia ale mne to tak vyhovuje.

... Keďže toto je moja prvá uverejnená tvorba tak by ma veľmi potešilo ak by ste mi do komentára napísali svoj názor :)